Už sa mi to trochu v pamäti aj zlieva, ale povedal by som, že sa to všetko odohralo v jedno leto.
Mal som vtedy tak 17 rokov a vydal som sa – vtedy celkom sám – za svojími príbuznými na Komlouš. Vtedy som aj trochu maďarsky vedel, lebo som toho – ešte ako dieťa – dosť veľa aj pochytil od maďarských rovestníkov a aj spoluobčanov v našej obci Matúškove.
Bol som vtedy taký „sympatický blonďáčik s modrými očami“, ako sa mi vyznala vo vlaku aj jedna elegantná dáma niekde medzi Békeškou Čabou a Budapešťou. Vraj si myslela, že som Nemec…
Na Komlouši som býval u „báči Maca“, ako sme u nás oslovovali stýka Mateja, alebu o „báči Ondra“, teda strýka Ondreja. Spoločnosť mi vtedy často robil práve niekto z jeho synov, mojich bratrancov a najčastejšie to bol Ondrej, ktorý bol o rok starší ako ja.
Slečna od vody…
Kúpalisko s termálnou vodu existuje na Komlóši údajne už od čias priezkumných hĺbkových vrtov (nemeckých?), keď hľdali naftu. Niekedy po roku 1940. Už pri našej prvej návšteve obce, nikedy okolo 1955, sme toto zariadenie navštívili, ale tam bola myslím iba budova a vane s termálnou vodou. No teraz – cca po desiatich rokoch sme sa boli vykúpať vo vonkajšom bazéne mestského kúpaliska. Okrem iného sme sa tak stretli aj s vyzývavou maďarskou slečnou v bikinách, s ktorou mi Ondro dohodol rande. A hneď na tento večer. Lebo vraj, ako poznamenal po slovenský, „tá sa vyzná“… Mali sme sa stretnúť pred miestnym kinom.
Celý rozochvelý, som tak v podvečer, oznámil „andike Macovej a báči Macovi“, že pôjdem večer navšíviť miestne kino. S čím som však nepočítal bolo to, že oni vraj pôjdu so mnou, aby som nemusel ísť sám!
Nebol som si vôbec istý,do čoho sa v ten večer púšťam a už vôbec som si svojim domácim netrúfol oznámiť, že mám schôdzku s odvážnou slečnou, ktorá ma „zbalila“ v ten deň na kúpalisku. A tak to dopadlo, ako to dopadlo. Slečna pred kinom skutočne bola, ale moja maďarčina nestačila na to, aby som jej navrhol rande v nietorý iný deň či večer. Sedeli sme teda so strýkom a jeho ženou v kine a spoločne sledovali urputné boje Rímanov a Dákov – film sa myslím aj volal „Dákovia“ – a ja som vtedy zažíval to, čo by sa dalo celkom iste popísať aj ako „frustrácia“, hoci som sa so samotnou definíciou tohto pojmu stretol až oveľa neskoršie.
Či bola v kine aj „slečna z kúpaliska“ neviem, ale už som ju potom nikdy nestretol, takže so sa jej na to ani nemohol (po maďarsky?) opýtať…
Posedenie – a boskávanie! – na talige …
Nepamätám si už akosa stalo, že som sa ocitol v kruhu komlóšskej mládeže a či v tom zase mal prsty bratranec Ondrej Lehoczký. Ale jedno z dievčat sa mi zdôverilo, že ešte musí zájsť ku svojím starým rodičom do susednej ulice pre „taligu“ a ja som sa ponúkol, že ju tam doprevadím. Ale ani vo sne ma nenapadlo, aké to bude krásne.
Taliga, po slovensky asi „tragač“, je taký sedliacky vozík s jedným kolesom, na ktorom sa na dedine vozí všetko možné – kukuričné kórovie, slama, repa, a tak podobne.
Taligu sme našli na dvore jedného domu a vyviezli – myslím, že som sa toho gavaliersky ujal ja – toto vozítko na ulicu. Komlóšske ulice sú zväčša dosť široké, pred domami vedie chodník a rastú stromy. K ceste zostáva ešte kus miesta a je tam aj priekopa (garád), v ktorej sa behom dažďov nahromadí – a niekedy aj odteká – voda. Taliga zostrojená z drevených špriclí a pomerne široká, v každom prípade je širšia, ako železný „fúrik“ (táčky). Je stabilná a pekne sa na nej dá aj sedieť. Dokonca aj vo dvojici!
A presne to sme urobili aj my dvaja, moja nová, asi štrnásťročná maďarská kamarátka a ja – vtedy asi 17 ročný Slovák. Pomaly sa stmievalo a ulica bola celkom prázna. A dokonca tam mohol byť aj nejaký ozdobný krík, ktorý nás láskavo ukryl pres zrakom náhodných okoloidúcich. Takže sedíme, mlčíme lebo ona vie iba po maďarsky … Divil by sa niekto, že sme sa v takejto situácii začali boskávať?
Ale ako boskávať? Nikdy by som si nepomyslel, že to sotva 14-ročné dievča takto dokáže. Kásne a dlhé „francúzáky“ s jej jazykom hlboko v mojom hrdle! Preboha, kde sa to len tento maďarský žabec mohol naučiť? Nádhera!!! Dokonca si ani nie som istý, či to v tej dobe – vzhľadom k veku – nebolo trestné!!!
Boli by sme v tom mohli pokračovať až do rána… Ale bolo už pozde a u nej doma sa už asi dosť čudovali, že ich dcérka – s taligou – ešte stále nie je doma.
Ale prečo sme sa potom už viac nestretli,to proste doteraz nechápem. A keď už nie hneď na druhý deň, tak aspoň potom, keď už sme boli obidvaja aj o niečo starší a ona už nebola tzv. „pod zákonom“.
Keď som sa potom cca po 2 rokoch dostal znovu na Komlóš, podrobne som si prezeral všetky komlóšske dievčatá a slečny, či ju náhodou znovu nestretnem. Neviem to presne, ale sa mi to asi nepodarilo. – Veď vtedy večer, pred 2 rokmi, bola už tma a celé meno toho duhého nás zrejme až tak veľmi nezaujímalo.
Večerná prechádzka pri rieke Tisza v Segedíne …
… s atraktívnym maďarským dievčaťom, nemožno nespomenúť!
To bolo tak: Bratranec Ondrej, ktorý sa v tej dobe (1965) už učil, či dokoca pracoval v Segedíne, vzdialenom cca 50 km od Komlouša, ma zobral sebou a asi 2 dni som vtedy strávil v tomto meste na Juhu Maďarska.
Ondro v tej dobe chodil s nejakým dievčaťom z tohto mesta a zobral ma na ich rande. Ale ako o už v takýchto situáciách medzi mladými ľuďmi býva, vzala si aj ona – lebo už vedela, že Ondro privedie na ich rande aj svojho bratranca – svoju dobrú kamarátku – symptické tmavovlasé dievča.
Určite som bol rád, iba že si už toho z nášho spoločného rande nepamätám. Asi sme boli v kine, niekde posedieť- ba možno aj s tancom? Ale pamätám si, že keď sme sa už vracali domov a všetci sme išli odprvadiť najprv Ondrove dievča, jej matka ju – bez akéhokoľvek upozornenia i komentára – vyfackala hneď v uličných dverách. Ako sa potom úkázalo, hlavne preto, že prišla pozde.
Všetkých nás to nemilo preklvapilo a zarazilo. Ondro sa rozhodol, že sa na to pôjde vyspať a navrhol, aby som potom prišiel do jeho podnájmu sám. Možno cítil, že by takto rande nemalo skončiť a neprial to aspoň nám. Moja nová maďarská kamartka potom navrhla, že ma zavedie k neďalekej hrádzi rieky Tiszy, kde – pokiaľ si spomínam – bola krásna promenáda a v ten večer pre mňa krásnou skutočne aj bola.
Detailov vás tentoraz ušetrím, ale dlho po polnoci, keď som sa s týmto dievčaťom dlho lúčil pred jej domom – mala evidentne tolerantnejších rodičov ako Ondrovo dievča – mi povedala, aby som tu ešte chvíľu počkal a ja som tak samozrejme urobil. Vrátila sa malým plyšovým medvedíkom, ktorého sa mi rozhodla venovať. Až neskoršie mi potom – možno k vlastnej škode – došlo, že takto nejako sa rodí láska …
P.S. Ondro sa mi potom, oveľa neskôr, zmienil o tom, že moja – vtedy náhodná a bohužial iba „jednovečerná“ – kamarátka vyrástla do krásy a ako taká sa potom presťahovala do Budapešti…