Dnej je vonku zima, hmla a padá dážď so snehom. Hrozné počasie. Takéto bolo v Matúškove aj v deň svadby mojej sestry Alžbety, ktorú skoro každý z našich príbuzných a známych oslovoval iba ako „Betka“. Bolo to 30.11. 1958, keď má podľa kalendára meniny Ondrej. Ondrejom je môj stary otec z otcovej strany a vlastne aj ja som krstený ako Pavel Ondrej Beňo. Prezerám si staré fotky z tohoto dňa … a starého otca ani starú mamu tam nikde nevidím. Ja si však niektoré veci zo sestrinej svadby pamätám celkom dobre.
Ako to vtedy bolo ešte zvykom, na sobáš do evanjelického kostola išiel svadobný sprievod pešo. Celkom vpredu išli muzikanti a za nimi niekoľko dvojíc, ktoré tvorili vždy družička a jej družba. Potom pán starejší a rodičia nevesty i ženícha. A potom ostatní svadobčania – príbuzní a známi.
Hudba zahrala hneď na prvom rohu „komlóšsky marš“, tanec, ktorý si naši presídlení rodičaia priviezli z Maďarska. A hneď tu bolo aj niekoľko tanečníkov, ktorí sa dali do tanca. Bol som naozaj prekvapený, s akou chuťou a silou sa pridal aj pán Bútor, pred ktorého domom sa sprievod zastavil. Hlavne preto, že som ho poznal iba ako mlčanlivého a nevýrazného otca početnej rodiny s deťmi každého veku.
Svadobná hostina aj veselica sa konala – po návrate s kostola – u nás doma. Rýchle sa zotmelo a pred naším domom sa zdržovalo – ako to už na dedine býva – niekoľko zvedavcov. Takých, ktorí prišli mladomanželom zablahoželať a popriať štastie, ale aj iných … Matúškovo bol nový názov pre Taksony, obec, v ktorej žili do roku 1946 prevážne Maďari a z tých boli mnohí – v rámci Dohody a tzv. výmene obyvateľov medzi Maďarskom a vtedajšou ČSR- vysídlení do Maďarska. Slovákov, tzv. Presídlencov, ktorí sa tu usadili po roku 1946 tak rozhodne v láske nemali.
Pred naším domom vtedy stál aj motocykel niekoho z gratulantov alebo svadobných hostí. Niekto z nej vypustil benzín a naviac ho aj zapálil. Neviem aké škody a komu tým niekto z tunajších dobroprajníkov chcel spôsobiť a aj spôsobil, ale na mňa v mojich 10 rokoch obraz (apokalyptického?) ohňa zapôsobil tak, že si ho budem asi pamätať po celý svoj život.
Pre prípad, že by sa všetci hostia nevošli do vnútrajšej časti nášho domu, bol v prednej časti jeho dvora postavený „šiator“. – Pristrešk z veľkých a ťažkých plachiet, ktoré sme volali „poňvy“. Šiator mal svadobných hostí počas svadobnej večere -keď už nie pred zimou a chladom, tak aspoň pred dažďom a snehom. A zima naozaj bola a tak sa šiator – krátko po večeri – rýchlo vyprázdnil a hostia sa odobrali do nášho stavenia, kde bolo teplejšia a kde svadobné veselie pokračovalo.
Nepamätám si už, koľko mohlo byť asi hodín, keď som si našiel, miestečko medzi plachtami šiatru a tam som sa – plný neistoty, únavy a možno aj smútku z diania tohto dňa, schúlil a možno aj zadriemal. Ale už si vôbec nedokážem vysvetliť tú skutočnosť, že ma v tejto mojej skrýši objavila moja sestrička, pritúlila sa ku mne a obidvaja sme sa dali do usedavého plaču. Betka bola odo mňa o 9 rokov staršia a po celý jej – i môj – život sme sa vlastne míňali a mali na seba iba málo času. Teraz sme sa tu obidvaja plakali a objímali sa: Ach sestrička moja, čo nás to vlastne do budúcna vlastne čaká?
Dnes v tom už mám jasno. – Čo nás vtedy čakalo a hlavne, prečo sme obidvaja tak usedavo plakali …