Pri našej ceste na Komlouš sa mama rozhodla, že využije ponuku príbuznej andiky Lehockej, ktorá bola ženou brata nášhoj starého otca Jána Lehockého. V rodine sme ju volali „Kozáčka“ a jednu noc že prespíme u nej. V tej dobe som mal asi 7 rokov a už si nepamätám veľa podrobností – napr. či táto andika (teta) žila sama, kde som spal ja a tak podobne. Čo si však pamätám bola ženská silueta, ktorá sa – so sviečkou v ruke – skláňala v noci nad mojou posteľou a akoby niečo hľadala …
To bolo asi tak. Mestečko Slovenský Komlóš (Tótkomlóš) leží na úrodnej rovine a už od jej založenia je predurčená k poľnohospodárskej výrobe. Rastlinnej – pestuje sa tu chýrna pšenica, kukurica, slnečnice a mnoho iný plodín. Zabudnúť by som nemal ani na zeleninu a ovocie – papriku, cibuľu, gerege (melóny)… Ale aj živočíšnej výrobe mali produkty z Komlouša dobrý zvuk. Tak napr. komloušska klbása si v ničom nezadala s tou čabianskou! A kurací či baraní paprikáš – komu by sa pritom nezbiehali sliny.
A tak sa v dedine samozrejme chovali aj svine, sliepky a iná hydina, ovce, kravy a iný statok. K poriadnemu domu preto patril aj poriadny dvor, poriadny chliev a aj poriadna maštaľ. Tie sa nachádzali obvykle v zadnej časti dlhého stavenia, lebo v časti prednej boli obvykle chyýa a kuchyňa, kde sa jeho obyvatelia zdržovali a žili. Ale postupne vyrastali okolo Komlouša – a nielen tam – tzv. sálaše, ktoré maďarsky hovoriaci obyvatelia nazývali taňa (tanya).
Aby sa totiž roľník – a hlavne ten zámožnejší – nemusel vracať každý večer do dediny a ráno ísť zase niekoľko kilometrov na svoje pole, postavil si jednoduchý prístrešok priamo tam a do svojej obce sa vracal obvykle až koncom týždňa. A z jednoduchých prístreškov sa postupne stávali rozsiahlejšie domy s chlievom a maštaľou, kam si tzv. sálašania prinášali a privážali „všetko“ potrebné, vrátane väčšiny svojich hospodárských zvierat. A tak sa z domov obci stávali postupne domy „pánskejšie“ a – ako sa to dnes píše a hovorí „users frienly“ (uživateľsky príjemnejšie a priateľskejšie). Lebo tam, kde chováte doma aj hospodárske zvieratá, prebývajú aj malé krvelačné potvory nazývané „blchy“. Nech už sa hospodár akokoľvek snaží ich do svojho príbytku nepustiť. Jednoducho sú tam a verte mi, že si nájdu cestičku z maštale aj do obytných častí jeho domu.
Dnes vám už nedokážem odpovedať na otázku, ake zvieratsvo andika „Kozáčka“ vo svojom komlóšskom dome chovala, ale blchy tam proste boli. Iste to vedela aj ona, a keď počula, ako sa na posteli prehadzujem a po mojom detskom tele všade možne škrabem, tak sa mi vydala na pomoc. So sviečkou! A či už nejak tú blchu objavila a skátrila, to už vám nepoviem. Z toho všetkého si totiž vybavujem iba tú ženskú postavu či jej siluetu. – So sviečkou!!!
